Čo jeme je tá najzákernejšia otázka akú si môžete položiť. Poviem vám svoj príbeh. Nie je to tak dávno, čo som sa vybral do Grécka autom, cez Srbsko a Severné Macedónsko. Cestou som sa pozastavoval kade tade a samozrejme nevynechal som ani supermarkety a tie najrozmanitejšie trhy na ulici. Mal som možnosť porovnávať. Akí obchodníci sme my a akí obchodníci sú za hranicami. Trhovníci v zahraničí…
Teraz budem nekompromisný na Slovákov. Pretože pri porovnávaní vidím nekonečné rozdiely. Vynechám kultúrne zdvorilosti Srbska a idem rovno k nákupu jahôd. Prosím si košík jahôd a môžem zaplatiť eurami? „Samozrejme euro je vítané a urobím ti cenu“, za to že platíš eurom.“ Za košík jahôd 5€ chceš?“ Chcem, cena je predsa dobrá. Pán chytí do ruky mnou vybratý košík, vysype obsah na stôl a začne preberať predo mnou jahody na výborné a tie čo už by nik nejedol. Pooddeľoval tie „mäkké“ nabok a do košíka ešte doložil z prepravky tie predajné. „Spokojný si?“ Košík položí na váhu a váha ukáže dve kilá a šesťsto gramov. Pán sa usmieva spokojnosťou. Súhlasím, dobrá kúpa. Podáme si ruky a odchádzam. Takú chuť jahôd som v živote nezažil.
Trhovníci u nás na Slovensku
Pred Billou sa rozložila mladá dáma ponúkajúca všetkého druhu ovocia a zeleniny. Dlho som ju obchádzal bez povšimnutia, až jedného dňa som zbadal jahody. Tak si reku kúpim z tržnice. Opäť vynechám zdvorilostné pozdravy, nemusím to opisovať. Prosím koľko je za kilo? Šesť euro mladý pán, iba šesť, vyhŕkla dáma polo maďarským prízvukom. „To sú domáce z južného Slovenska mladý pán. Vzal som si nachystanú misku a zaplatil. Až doma sme si všimli čo jeme. Poviem vám, že už si teda jahody nekúpim na tržnici na Slovensku! Katastrofa nad katastrofu. Na vrchu ozaj krásne a červenučké, ale pod nimi síce červené, ale doslova nejedlé ovocie. Z jedného kila bolo razom pol kila. Pol kila za šesť euro! Šialené. Teraz už viem ako sa asi cítia turisti, ktorí sa zastavia na Slovensku, keď ich doslova chce každý okradnúť! Sezónne ovocie v supermarketoch…
Koniec septembra a začiatok októbra je pre mňa dôležitým mesiacom na hrozno. Priam ho ľúbim až tak, že ho denne môžem na kilá. Ale tiež to musí mať u mňa isté pravidlá. Lebo keď vidím čo jeme, alebo čo máme jesť a ako okolo mňa vyberajú iní ľudia to naj zelenšie hrozno, až sa mi rozum zastavuje, prečo to robia. Ja by som si isto nevybral „hroznový citrón“ ale len to najsladšie. Ešte si pamätám čo mi vravela starká: „Hrozno chutí najlepšie keď už začína byť šupka hnedá.“ Nikdy som neprišiel na chuť takému hroznu. Mám rád keď je hrozno prezreté do žlta po celej časti strapca. Vtedy je sladučké takmer ako medík. O ovocí a hrozne z dovozu sa nejdem ani moc vyjadrovať, lebo všetko dozrieva v kamiónoch a veľkoskladoch bez prirodzeného slnečného svitu. Takže isto nemá dostatočnú sladkosť a chuť.
Chémia nás sprevádza všade
O tom že každé ovocie čo jeme prechádza chemickým voskovaním aby sa po trase nepokazilo predčasne, to snáď ani nemusím, to viete aj sami dobre. Ale to, že sa z obyčajnej červenej dyne môžete otráviť, to ste isto nepočuli. No a nebol som otrávený len ja. Bolo to za čias, keď bol ešte PRIOR a dole Billa (dnes GALÉRIA) tesne než ho zbúrali. Kúpil som si nádhernú osem kilovú dyňu. Doma som ju nakrájal pre bratov a všetci sme ju zjedli namiesto večere. Ja aj moji bratia sme ju zjedli ako keby nič iné na svete neexistovalo. Chutila výborne. Bratia odišli k svojim rodinám. Po hodine ako predurčene začali telefonáty.
Braček, mám akýsi zlý pocit. Na jazyku mám takú divnú pachuť. Chce sa mi zvracať. Volali postupne za sebou obaja z rovnakými pocitmi. Ja som nič také necítil, tak som im nevedel zareagovať. Šiel som si ľahnúť a spať. O jednej v noci to začalo. Zobudil som sa úplne mokrý, v bruchu sa diali veci ktoré som nikdy nezažil. Ledva som dobehol na záchod. Skoro som pri veľkej potrebe odpadol. Musel som neustále piť vodu aby som neskolaboval.
Prisahám bol som na záchode do siedmej ráno v jednom kuse. Sedel som na toalete a do vane som zvracal. Nebol čas meniť polohu, to by nedopadlo dobre. Vyšli zo mňa aj vianočné lokše, ako sa ľudovo hovorí. Ale ani to nebolo všetko. Ešte v ten deň, začal som neprirodzene kašlať a mal som dojem, že všetky tie moje fajčiarske hlieny vykašlem na jeden raz. Pol roka som nepravidelne pokašlával a nie a nie sa toho zbaviť. Po pol roku to prešlo, ale tým že skončil kašeľ, začali vysoké teploty. Mával som úplne bežne 39.8°C.
Nemocnica
Hospitalizovali ma na internom a nech bádali ako bádali, nič nevybádali. Teploty skákali hore dole vyše roka. Moji bratia to zvládli lepšie ako ja. Okrem presedenej noci na záchode, nemali žiadne iné príznaky a to sú obaja fajčiari ako ja. Poviem vám, dyňu som si nekúpil snáď aj viac ako desať rokov. Už len pohľad na dyňu vo mne vyvolával paniku k zvracaniu. Dnes si konečne viem dať aj dyňu, ale vždy najprv dobre zdegustujem či jej nič nie je. Dávame si doma veľký pozor na to čo jeme a pijeme. Ak niečo cítite na jazyku čo tam nepatrí, radšej to nejedzte. Stačí divnejšia pachuť!
Pavol Knut Navrátil